Skala, ktorá dala domom druhú polovicu
Brhlovce ležia pri južnom úpätí Štiavnického pohoria. Podoba ich skalných obydlí nezačína ľudským nápadom, ale geológiou. V krajine poznačenej dávnou sopečnou činnosťou vznikli vrstvy mäkkého, pórovitého tufu a tufitov. Do takého materiálu sa dalo vysekávať podstatne ľahšie než do tvrdej skaly. Ľudia potom túto možnosť využili spôsobom, ktorý inde na Slovensku nemá blízku obdobu: pri domoch vznikali priestory priamo v skalnom masíve. To, čo dnes vyzerá ako neobyčajná atrakcia, bolo kedysi praktickým rozhodnutím pri stavbe a hospodárení. [2]
V časti Šurda je tento vzťah medzi domom a skalou zvlášť čitateľný. Tekovské múzeum opisuje dvor, na konci ktorého sú do tufu vysekané priestory až v dvoch podlažiach; po stranách stoja kamenné domy. Menší pochádza z osemdesiatych rokov 19. storočia, na priečelí väčšieho je rok 1932. Nejde teda o pozostatok jednej neznámej „jaskynnej civilizácie“, ale o vrstvy dedinského stavania z rôznych čias. V jednom dvore sa stretla práca s kameňom, obytné miestnosti aj potreby hospodárstva. [1]
Múzejná expozícia dnes ukazuje pitvor, kuchyňu, izby a letnú kuchyňu, no aj komoru, maštaľ či kamenársku dielňu. Práve toto rozloženie je dôležité. Ak by zostali len prázdne otvory v skale, človek by si do nich mohol premietnuť hocijakú záhadu. Vybavené miestnosti však ukazujú konkrétny rytmus bývania a práce. Rodina potrebovala miesto na varenie a spánok; hospodárstvo potrebovalo sklad i priestor pre zvieratá. Skala tak nebola romantickou kulisou. Bola súčasťou domu, ktorú bolo možné postupne prispôsobovať životu. [1]
Vystavený nábytok a predmety sú múzejnou úpravou, ktorá má priblížiť bytovú kultúru Tekova a Hontu. Nie je to fotografia jednej domácnosti zmrazená v presnej chvíli. Hodnota expozície spočíva v tom, že vedľa seba necháva hovoriť architektúru aj spôsob jej používania. Medzi obytnou izbou a kamenárskou dielňou sa ukazuje viac než stavebná zvláštnosť: priestor, v ktorom práca a domácnosť stáli tesne pri sebe. Práve tu sa z fotografie „domu v skale“ stáva príbeh o ľuďoch, ktorí si ho museli udržiavať. [1]
Stopy staršie než múzeum
Kedy Brhlovčania začali do skaly vysekávať prvé obydlia, sa nedá zúžiť na jediný známy deň či jedného staviteľa. Pamiatkari však upozorňujú na dôležitú starú stopu: skalné obydlia spomínal už Matej Bel v diele vydanom roku 1742. To posúva ich doloženú existenciu hlboko pred dnešnú múzejnú podobu. Neskoršie domy a úpravy z 19. a 20. storočia zároveň pripomínajú, že nejde o stavbu, ktorú ľudia raz dokončili a potom prestali používať. Menila sa spolu s dedinou. [2]
Niektoré skalné priestory boli trvalo obývané ešte v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Táto blízkosť je možno prekvapivejšia než samotný vek obydlí. Keď sa dnes pozeráme na starý dvor, nepozeráme sa na vzdialený pravek, ale aj na spôsob bývania, ktorý žil v pamäti nedávnych generácií. Miesto preto nemožno vysvetliť jednou predstavou o „dávnych ľuďoch v jaskyniach“. Je to príbeh opakovaného rozhodovania: čo vysekať, čo vymurovať, ako spojiť existujúce priestory s novými potrebami. [1][2]
Roku 1983 bola v Brhlovciach vyhlásená pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. Tekovské múzeum otvorilo expozíciu skalných obydlí v roku 1992 a za ich záchranu a obnovu získalo o rok neskôr ocenenie Europa Nostra. Ochrana prišla vo chvíli, keď staré bývanie postupne ustupovalo iným predstavám o pohodlí. Zachovať ho neznamenalo iba nechať v skale otvory. Bolo potrebné ukázať, ako na seba nadväzovali obytné, hospodárske a vytesané časti jedného miesta. [1][2]
Čo sa dá zo skaly ešte čítať
Pamiatkar Imrich Tóth v texte o Brhlovciach opisuje rezerváciu ako súbor skalných obydlí, ľudových domov a ďalších objektov. Práve celok dáva jednotlivým miestnostiam zmysel. Dvere do skaly nie sú osamelou zvláštnosťou; patria k dvoru, ulici a práci ľudí, ktorí tu bývali. Preto je dôležité aj to, ako sa domy opravujú a používajú. Nevhodná úprava môže zakryť starší spôsob stavania rovnako ľahko, ako zanedbanie dokáže zničiť jeho materiál. [2]
Brhlovce teda neskrývajú nevysvetlený podzemný svet. Ich otázka je ľudskejšia: ako sa dedina naučila žiť s krajinou, ktorú dostala? Odpoveď zostala vytesaná na konci dvorov. Mäkký tuf dovolil vytvoriť ďalšie priestory, generácie ich využívali a menili, pamiatkari ich neskôr pomohli zachovať. Keď dnes návštevník vojde do skalnej miestnosti, vstupuje do domu, ktorý nevyrástol iba na zemi. Jeho časť vznikala trpezlivým odoberaním kameňa. [1][2]