Rukopis, ktorý je sám osebe výnimočný
Codex Gigas vznikol v Čechách približne v rokoch 1204 až 1230. Zachovalo sa 309 pergamenových listov, každý s rozmermi približne 89 × 49 centimetrov. Už tieto údaje napovedajú, prečo dielo dostalo pomenovanie „obrovská kniha“. Dnes ho uchováva Švédska národná knižnica. Namiesto jedinej záhadnej formulky v ňom nachádzame rozsiahly súbor latinských textov, ktoré spájali náboženské, historické aj praktické poznanie svojej doby. [1]
V knihe sú biblické texty, diela židovského historika Flavia Josepha, encyklopedické spisy Izidora zo Sevilly, lekárske texty aj kronika českých dejín od Kosmasa. Pri listovaní sa čitateľ dostane aj k obrazu Nebeského Jeruzalema a na protiľahlej strane k osamotenej postave diabla. Nechýbajú ani zaklínacie texty. Práve táto kombinácia neskôr posilnila dojem, že rukopis musí skrývať niečo temné. Katalóg rukopisu však ukazuje širší obraz: diabol zaberá jednu slávnu stranu v rozsiahlej zbierke, nie celý obsah knihy. [1]
Veľkosť diela zvádza k jednoduchej dramatickej otázke: ako ho mohol niekto vôbec vytvoriť? Pergamen, písmo, iluminácie a výber textov predstavovali náročnú prácu. Z dostupného opisu knihy však nemožno odvodiť presný počet pisárov ani dobu, počas ktorej každý list vznikal. Jediné, čo možno bezpečne povedať, je, že ide o skutočný stredoveký rukopis s konkrétnym obsahom a sledovateľnou históriou. Pôsobivý rozmer nie je dôkazom nadprirodzeného pôvodu.
Pri Codexe Gigas nás môže zvádzať aj dnešná predstava knihy: vezmeme ju do ruky, prečítame od začiatku do konca a hľadáme jedinú hlavnú tému. Tento zväzok skôr zhromažďoval rôzne autoritatívne texty na jednom mieste. Biblický text a dejiny stoja vedľa lekárskych poznatkov; obraz nebeského mesta zas vedľa obrazu diabla. To, že sa nám táto zostava zdá nezvyčajná, hovorí aj o rozdiele medzi dnešným a stredovekým čítaním. [1]
Čo hovorí legenda o mníchovi
V neskoršom rozprávaní dostal mních nemožnú úlohu: napísať celú knihu za jedinú noc. Keď pochopil, že to nedokáže, obrátil sa údajne na diabla, ktorý mu pomohol výmenou za jeho dušu. Obraz diabla v rukopise potom príbeh interpretuje ako stopu dohody. Je to silná legenda, lebo spája skutočný predmet, mimoriadny rozsah práce a jeden vizuál, ktorý z knihy vyčnieva. Sama kniha však takúto udalosť nedokazuje.
Zaujímavá je aj história legendy. Katalóg Švédskej národnej knižnice uvádza záznam z roku 1635, podľa ktorého sa s knihou spájal príbeh uväzneného mnícha a diabla, ktorý priniesol pergamen. Ďalšie verzie sa objavujú v 17. storočí. To dokladá, že ľudia o rukopise takto rozprávali; nedokladá, že sa udalosť stala v čase jeho vzniku o stáročia skôr. [1] Medzera medzi vznikom knihy a zapísanými verziami povesti je pre posúdenie príbehu podstatná.
Aj cesta rukopisu má lepšie doložené miesta než legenda o jeho vzniku. Katalóg ho spája s kláštorom v Podlažiciach a následne s ďalšími českými kláštormi. V roku 1594 sa ocitol v Prahe v zbierke Rudolfa II. Neskôr, po udalostiach tridsaťročnej vojny, sa dostal do Švédska; katalóg zaznamenáva jeho prijatie do kráľovskej knižnice v roku 1649. [1] Je to história presunov cenného predmetu, nie potvrdenie príbehu o démonickom pisárovi.
Táto proveniencia má vlastné otvorené miesta. Vieme pomenovať niektoré zastávky, no nie každý deň na niekoľkostoročnej ceste rukopisu. Kláštorné záznamy, inventáre a neskoršie katalógy nám dávajú pevné body, medzi ktorými treba byť opatrný. Keď sa napríklad v inventári spomenie povesť, je to výborný prameň k dejinám povesti. Na rekonštrukciu noci, v ktorej mala kniha vzniknúť, je to oveľa slabší dôkaz.
Záhada zostáva v ľudskej práci, nie v mágii
Obraz diabla v kódexe je reálny a záujem oň pochopiteľný. Nemusíme však z neho robiť fotografický dôkaz legendy. Stredoveký rukopis mohol spojiť modlitby, dejiny, liečebné poznatky aj obrazy dobra a zla bez toho, aby bol zápisom o nadprirodzenej udalosti. Kniha dnes vypovedá aj o tom, ako si neskoršie generácie vysvetľovali prácu, ktorá sa im zdala nepredstaviteľná.
Presný osobný príbeh tvorcov nepoznáme. Poznáme však vek rukopisu v približnom rozsahu, jeho zachované listy, veľkú časť cesty medzi knižnicami a texty na jeho stranách. Keď tieto veci oddelíme od povesti, Codex Gigas nič nestráca. Stále stojí pred nami obrovská kniha s neobyčajným obrazom a s otvorenými otázkami o ľuďoch, ktorí ju zostavili. Legenda o jedinej noci patrí k jej neskoršiemu životu, nie medzi preukázané okolnosti vzniku.
Najzaujímavejšie možno nie je pýtať sa, či diabol držal pero. Lepšia otázka znie, aké poznanie chceli tvorcovia zachovať v jednom zväzku a prečo sa z jeho mnohých strán stala najznámejšou práve tá s diablom. Na prvú odpovedajú zachované texty, na druhú dejiny ich čitateľov.