Návšteva, na ktorú nikto neodpovedal
Na majáku na Flannanských ostrovoch západne od škótskeho ostrova Lewis slúžili James Ducat, Thomas Marshall a Donald McArthur. Ducat bol hlavným strážcom, Marshall jeho pomocníkom a McArthur dočasne zastupoval chorého Williama Rossa. Joseph Moore, ďalší člen personálu, bol v čase zmiznutia mimo ostrova. Nešlo teda o troch neznámych mužov, ktorých mená sa zachovali iba v legende. Ich službu aj následné zmiznutie dokumentujú úradné písomnosti. Práve tieto záznamy umožňujú oddeliť udalosť od príbehu, ktorý sa okolo nej postupne vytvoril. [2]
Hesperus prišiel 26. decembra na pravidelnú návštevu spojenú s výmenou služby. Posádka nevidela obvyklé prípravy na pristátie a nikto nereagoval na zvukové signály ani na vystrelenú raketu. Moore sa dostal na breh a vystúpil k stanici. Našiel zatvorené vonkajšie dvere, zastavené hodiny, nevyhriate priestory a prázdne postele. Po návrate s ďalšími mužmi nasledovala prehliadka, ale strážcov nenašli. Moore a dobrovoľníci potom zostali na ostrove, aby zabezpečili prevádzku svetla. Pátranie po nezvestných tak sprevádzala neodkladná povinnosť: maják musel opäť slúžiť lodiam. [1]
Zmiznutie pravdepodobne nastalo už 15. decembra. Parník Archtor si pri plavbe okolo ostrovov približne o polnoci všimol, že svetlo nevidno. Informácia sa však k správe majákov dostala až po objavení prázdnej stanice. Posledné prepísané záznamy v prevádzkovom denníku boli z 13. decembra, no na zapisovacej tabuľke zostali údaje až z rána 15. decembra. Vyčistená optika a pripravená lampa naznačovali dokončenie dopoludňajšej práce. Vyšetrovatelia preto usudzovali na zmiznutie popoludní. Je to rekonštrukcia založená na nepriamych stopách, nie čas potvrdený očitým svedkom. [2]
Čo zostalo v majáku a čo pridali rozprávania
Interiér neposkytoval obraz náhle prerušenej hostiny. Úradné spracovanie uvádza upratanú kuchyňu a pripravené osvetľovacie zariadenie. Chýbali dve súpravy vonkajšieho oblečenia, čo vyšetrovatelia spojili s cestou k pristávacím miestam. Samotné oblečenie však neprezrádza, v akom poradí muži odišli ani prečo boli napokon nezvestní všetci traja. [2] Nedotknuté jedlo a prevrátená stolička sa objavujú v básni Flannan Isle Wilfrida Wilsona Gibsona. Literárny obraz nemožno zamieňať za inventár nálezov. Zastavené hodiny, naopak, dobový telegram spomína; ani tie však neurčujú okamih tragédie. [1][3]
Ešte opatrnejšie treba pristupovať k údajným zápisom o plačúcich mužoch, spoločných modlitbách a nezvyčajnej búrke. Historik Mike Dash pri skúmaní neskorších podaní upozornil na problematický pôvod týchto pasáží, ich nezrovnalosti aj nezvyčajný štýl. Nemožno ich používať ako overené výpovede strážcov. [4] National Records of Scotland navyše výslovne uvádza, že denník majáka nebol medzi odovzdanými archívnymi dokumentmi. To neznamená, že denník nikdy neexistoval: jeho obsah čiastočne opisujú správy vzniknuté pri vyšetrovaní. Znamená to však, že dramatické „citácie z denníka“ nemožno jednoducho overiť otvorením zachovaného originálu v tomto archíve. [5]
Najsilnejšie stopy vedú k moru
Robert Muirhead, ktorý vyšetrovanie viedol, našiel pri západnom pristávacom mieste poškodené a pokrútené zábradlia, premiestnený veľký kameň a odtrhnuté vybavenie. V správe z 8. januára 1901 označil za najpravdepodobnejšie vysvetlenie veľkú vlnu, ktorá mužov zastihla pri pobreží a zmietla ich do mora. Zvažoval aj možnosť, že ich odniesol vietor, ale vzhľadom na jeho smer uprednostnil vodu. [1] Dôkazy teda podporujú prirodzenú príčinu. Neposkytujú však úplný sled udalostí: návšteva poškodeného miesta ešte nedokazuje presný dôvod, pre ktorý tam každý z mužov prišiel.
Ani počasie nemožno zredukovať na tvrdenie, že v osudný deň bolo pokojné more. Dash upozorňuje, že takéto zjednodušenie nemá presvedčivú oporu v dobových miestnych podkladoch; kapitán Archtoru opisoval jasné, ale búrlivé podmienky. Zároveň pripomína dôležitú neistotu: časť poškodenia mohla vzniknúť pri ďalšej silnej búrke po predpokladanom zmiznutí. Rozoberá aj domnienky o násilí medzi strážcami či odchode na cudzej lodi, ale nenachádza pre ne porovnateľnú dôkaznú oporu. [4] Pravdepodobnosť námornej nehody preto nemožno zamieňať za dôkaz každého detailu jej rekonštrukcie.
Otvorené zostáva najmä to, prečo boli všetci traja mimo bezpečia stanice a či ich more zastihlo spoločne alebo pri pokuse navzájom si pomôcť. Žiadny zo skúmaných dokumentov neumožňuje spoľahlivo opísať ich posledné chvíle. Archívne registre pri Ducatovi a Marshallovi uvádzajú zmiznutie približne 15. decembra; v záznamoch o úmrtí všetkých troch stojí pravdepodobné utopenie. [3] Prípad tak obsahuje rozumné, dôkazmi podopreté vysvetlenie aj nenahraditeľnú medzeru. Práve medzi týmito dvoma skutočnosťami zostáva jeho záhada: vieme, čo more dokázalo urobiť s pobrežím, ale nevieme presne, čo urobilo trom mužom.