Karty na stole v renesančnom Taliansku
Najstaršie zmienky o tarote nás privádzajú do severotalianskych miest 15. storočia. Balíček vychádzal zo štyroch farieb známych z talianskych hier: poháre, meče, palice a mince. K nim pribudlo dvadsaťjeden obrazových tromfov a zvláštna karta Blázna. Dnešné počítanie ich spája do celku dvadsiatich dvoch kariet, ktorý sa nazýva veľká arkána. Na stole však mali predovšetkým hernú úlohu. Tromf vedel prekonať bežnú kartu; hráči potrebovali poznať poradie a pravidlá, nie budúcnosť. [1]
To neznamená, že obrazy boli prázdne. Na kartách sa stretávali panovníci, náboženské postavy, osudové zvraty aj pripomienky smrti. Pre hráčov 15. storočia to boli známe motívy sveta, v ktorom žili; pre dnešného čitateľa môžu vyzerať ako zostava tajných znamení. Rozdiel medzi tým, čo karta zobrazovala, a tým, čo sa jej neskôr začalo pripisovať, je jadrom tohto príbehu. Kresba mohla byť krásna a mnohovýznamová bez toho, aby vznikla ako veštecký návod. [1][2]
Jednu podobu tejto staršej vrstvy ukazujú luxusné talianske balíčky zachované v múzeách. Ich ručne maľované figúry pripomínajú, že tarot mal aj spoločenský život: bol predmetom remesla, prestíže a hry. Hoci sa obrazy medzi balíčkami menili, predstava série tromfov pretrvala. Až neskôr sa z nej stala skupina kariet, ktorú dnes mnohí čitatelia pokladajú za najdôležitejšiu časť celého tarotu. [1][2]
Číslo dvadsaťdva môže vyvolávať dojem, že niekto od začiatku vytvoril uzavretý duchovný systém. Historické zloženie balíčka ukazuje jednoduchšiu cestu: dvadsaťjeden tromfov tvorilo postupnosť a Blázon mal pri hre osobitné postavenie. Keď ich dnešné knihy spájajú pod názvom veľká arkána, opisujú rozpoznateľnú skupinu kariet, ale zároveň ju čítajú cez neskoršiu symbolickú tradíciu. Ten istý obraz tak mohol v jednej dobe rozhodnúť partiu a v druhej otvoriť rozhovor o osude. [1]
Keď sa hra stala výkladom
Zmena neprišla v jednej noci. V 18. storočí sa v Európe rozvíjali výklady kariet a francúzsky autor vystupujúci ako Etteilla pomáhal popularizovať veštenie tarotom. Britské múzeum ho eviduje ako výraznú postavu tejto tradície. Jeho karty a príručky už slúžili inému publiku než renesančné herné balíčky. Karty sa nevykladali len protihráčovi pri hre; mohli sa rozložiť pred človekom, ktorý v nich hľadal odpoveď alebo význam. [3][4]
V 19. storočí sa spojenie tarotu s okultnými predstavami rozšírilo natoľko, že dnes mnohým pripadá staršie než samotné karty. Metropolitné múzeum umenia však upozorňuje na opak: asociácia tarotu s veštením a okultizmom sa presadzovala až neskôr a nevysvetľuje pôvod stredovekých a renesančných kariet. V tomto prostredí dostali obrazové tromfy nový život ako súbor symbolov. Hráčske poradie sa zmenilo na poradie, v ktorom bolo možné hľadať etapy života, duchovné skúsenosti alebo osobné rozhodnutia. To je dejina výkladu, nie dôkaz, že karty dokážu predpovedať budúcnosť. [1][3]
Aj dnes sa výklady líšia podľa balíčka a tradície. Blázon môže v jednom sprievodcovi znamenať začiatok cesty, inde slobodu či neistotu; Koleso šťastia môže pripomínať premenu okolností. Takéto významy sú symbolické možnosti, nie vlastnosti namerané na kartách. Výtvarník, čitateľ a autor balíčka do nich môžu vložiť odlišné dôrazy. Názov „veľká arkána“ preto neoznačuje historický dôkaz o skrytej moci obrazov, ale dnešný spôsob, ako v tarote pomenovať skupinu dvadsiatich dvoch osobitých kariet. [1][2]
Pre človeka, ktorý tarot používa, môže byť takéto čítanie osobným rituálom alebo pomôckou na premýšľanie. Nemusí sa preto zhodovať s historikovou otázkou, odkiaľ karty pochádzajú. Obe otázky sú zaujímavé, keď zostanú jasne pomenované: jedna sleduje doklady o hrách, tlačiaroch a výkladoch, druhá sa pýta, čo v obraze vidí dnešný čitateľ. Omyl nastáva až vtedy, keď sa novší osobný význam vydáva za pôvodný účel kariet alebo za spoľahlivú predpoveď udalostí. [1][2][3]
Prečo obrazy zostali
Staré tromfy prežili presun z herného stola do kníh, ateliérov a domácich balíčkov. Ich sila je zrozumiteľná aj bez viery vo veštenie: postavy a výjavy dávajú človeku jazyk na rozprávanie o zmene, strachu, moci alebo nádeji. Metropolitné múzeum pripomína aj moderné umelecké spracovania dvadsiatich dvoch kariet veľkej arkány. Tarot sa tak stal súčasne predmetom dejín, obrazovej kultúry a osobného výkladu. [1][2]
Ak dnes niekto obráti kartu Blázna, nepozerá sa na správu napísanú v renesančnom Taliansku pre jeho zajtrajší deň. Drží obraz s dlhou a premenlivou históriou. Kedysi pomáhal hrať partiu; neskôr dostal symbolické významy. A práve v tejto premene, nie v predstave jednej večnej tajnej odpovede, je skutočný príbeh veľkej arkány. [1][3]