← Späť Záhady a fenomény
Záhady sveta tím Novinko

Franklinova výprava: našli sa lode, no posledná cesta posádky zostáva nejasná

ZáhadaZáhady sveta
AI ilustrácia — nezobrazuje skutočnú udalosť
Na kamennom mohylovom stanovišti pri ostrove kráľa Viliama ležal papier s dvoma správami. Prvá ešte hlásila, že je všetko v poriadku. Druhá, dopísaná o rok neskôr, zaznamenala smrť veliteľa a rozhodnutie opustiť dve lode uväznené v arktickom ľade. Tento jediný list je jednou z najdôležitejších stôp po Franklinovej výprave. Jej lode sa po viac než storočí našli, no nie všetky kroky ľudí, ktorí z nich odišli, možno zrekonštruovať. [1]

Dve správy na jednom papieri

Britská výprava vedená Johnom Franklinom vyplávala v roku 1845 hľadať severozápadnú morskú cestu. Na HMS Erebus a HMS Terror bolo spolu 129 dôstojníkov a námorníkov. Keď sa domov prestali vracať správy, začalo sa dlhé pátranie. V arktickej krajine sa ďalšie expedície postupne dostávali k predmetom po posádke, svedectvám miestnych Inuitov a napokon k listu uloženému v kamennej mohyle pri Victory Point. Ten nenahrádza denník celej plavby, ale presne označuje niekoľko rozhodujúcich okamihov. [1]

Pôvodný zápis z mája 1847 uvádzal, že výprava prezimovala pri ostrove Beechey a lode uviazli v ľade v septembri 1846. Na konci ešte stálo, že je všetko v poriadku. V apríli 1848 však Francis Crozier a James Fitzjames na ten istý papier doplnili oveľa horšie údaje: Franklin zomrel 11. júna 1847, dovtedy zahynulo deväť dôstojníkov a pätnásť ďalších mužov. Zvyšných 105 ľudí opustilo lode a vydalo sa na juh smerom k rieke Great Fish, dnes známej aj ako Back River. [1] Medzi dvoma zápismi je zmena, ktorú si možno prečítať v niekoľkých riadkoch, no jej každodenný priebeh chýba.

Čísla pritom vypovedajú o ľuďoch viac než obraz ľadom zovretých lodí. Dvadsaťštyri úmrtí nastalo ešte pred plánovaným peším odchodom; príčina každého z nich sa z listu nedá vyčítať. Zvyšných 105 mužov sa v populárnom rozprávaní ľahko zmení na anonymnú masu, no výprava mala konkrétnych veliteľov, námorníkov a pracovné úlohy. List ich necháva prejsť z uzavretého sveta lodí do krajiny, kde už nie sú k dispozícii pravidelné záznamy. [1]

Neskorší pátrači našli na ostrove kráľa Viliama ďalšie predmety, hroby a pozostatky. Z nich možno usudzovať na tragický koniec pochodu, nie však určiť presnú cestu každého člena posádky. Správy Inuitov o stretnutiach s hladujúcimi mužmi priniesol už v roku 1854 John Rae. V Británii vyvolali odpor aj preto, že obsahovali svedectvá o krajných podmienkach a kanibalizme. [1] Vylúčiť tieto svedectvá len preto, že sa nehodili do predstavy o hrdinskej expedícii, by znamenalo stratiť podstatnú časť historického záznamu.

Čo vedeli ľudia, ktorí v krajine žili

Inuitské poznanie oblasti nebolo iba dodatkom k nálezom európskych pátračov. Ľudia v arktickom regióne pozorovali následky výpravy a odovzdávali si informácie o miestach, predmetoch a lodiach. Parks Canada opisuje, ako tieto tradované znalosti pomohli zúžiť pátracie oblasti a ako sa spojili so sonarom a podmorskou archeológiou. [2][3] Záhada tak získala pozoruhodný obrat: informácie, ktoré sa dlho podceňovali, prispeli k nájdeniu dôkazu na dne mora.

V roku 2014 objavili HMS Erebus, v roku 2016 HMS Terror. [2] Nález oboch vrakov odpovedal na otázku, kde sa lode nakoniec ocitli. Neznamená však, že poznáme presnú postupnosť ich presunov po apríli 1848 ani všetky rozhodnutia posádky. Miesto vraku a miesto posledného písomného odkazu nie sú to isté. Ak sa lode po opustení pohli s ľadom alebo sa na niektorú časť posádka vrátila, treba to preverovať konkrétnymi dôkazmi. Samotný nález vraku nedovoľuje vybrať si jeden dramatický scenár a označiť ho za hotový príbeh.

Pri pátraní po lodi Erebus sa ukázalo, aký konkrétny môže byť prínos miestneho poznania. Pátranie zohľadnilo rozprávanie o vraku južne od ostrova; nález predmetov na ostrove v roku 2014 pomohol zmeniť oblasť hľadania. Vrak potom našli blízko miesta, ktoré v 19. storočí ukázal na mape Inukpujijuk. [3] Táto zhoda neznamená, že každá ústna verzia bola doslovným lodným denníkom. Znamená, že bola dôležitým historickým a geografickým prameňom.

Parks Canada a inuitskí partneri pokračovali v archeologickej práci na lokalitách aj po objavení lodí. Každý predmet z paluby môže pomôcť spresniť, ako loď používali a čo na nej zostalo. [3] Je však rozdiel medzi predmetom v kabíne a odpoveďou na otázku, prečo konkrétny človek zomrel na pevnine. Arktické prostredie, hlad, choroby a vyčerpanie sú relevantné faktory, no osud celej skupiny sa nedá zredukovať na jednu príčinu bez dôkazov pre jednotlivé fázy jej cesty.

Záhada sa zmenila, nezmizla

Franklinova výprava sa niekedy opisuje ako prípad dvoch „zmiznutých lodí“. Dnes už to nie je presné. Obe lode majú známe vraky a vieme, že 105 preživších ich v apríli 1848 podľa vlastnej správy opustilo. Na druhej strane zostávajú medzery medzi písomnými stopami, ústnymi svedectvami a archeologickými nálezmi. Seriózne rozprávanie musí priznať oboje: veľké objavy pátrania aj hranicu, za ktorou sa začína rekonštrukcia. [1][2]

Práve papier z Victory Point robí príbeh silným aj bez prikrášlenia. V máji 1847 na ňom výprava ešte hovorila o poriadku; v apríli 1848 o smrti, ľade a pochode na juh. Medzi týmito vetami je rok ľudských rozhodnutí, ktorý nik celý nezapísal. Nájdené lode a rešpekt k poznaniu Inuitov nám umožňujú vidieť z tohto roku viac než kedysi. Úplnú poslednú kapitolu 129 mužov však stále nemáme.

Franklinova výpravaArktídanámorná históriazáhady sveta
← Záhady a fenomény