Loď, ktorá mala doraziť do Janova
Mary Celeste vyplávala 7. novembra 1872 z New Yorku do talianskeho Janova. Kapitán Benjamin Briggs vzal so sebou manželku Sarah a dvojročnú dcéru Sophiu; na palube bolo aj sedem členov posádky. V nákladnom priestore viezli približne 1 700 sudov alkoholu. Nič z toho ešte nesľubovalo záhadu. Išlo o obchodnú plavbu cez Atlantik, pri ktorej bolo počasie, navigácia a stav lode každodennou starosťou. [1]
O necelý mesiac neskôr, 4. decembra, posádka Dei Gratia zazrela Mary Celeste pri Azorských ostrovoch. Kapitán ďalšej lode sa mohol domnievať, že ide o plavidlo, ktoré potrebuje pomoc: na volanie nik nereagoval. Na palubu preto vystúpili námorníci Oliver Deveau a John Wright. Nenašli kapitána, jeho rodinu ani posádku. Nenašli však ani zjavný obraz násilného útoku, ktorý by takýto odchod jednoducho vysvetľoval. [1]
Najdôležitejšie stopy sú menej pôsobivé než neskoršie ilustrácie záhadnej lode. Chýbal malý čln a spolu s ním niektoré lodné dokumenty a navigačné prístroje. Plachty neboli všetky v poriadku, poklopy zostali otvorené a jednu z dvoch púmp našli čiastočne rozobratú. V lodi bola voda, ale stále bola schopná plavby. Osobné veci ľudí ostali na palube. Posledný zápis na navigačnej tabuľke pochádzal z rána 25. novembra; medzi ním a nálezom lode tak zostáva niekoľko dní, o ktorých nemáme priamu správu. [1]
Práve tento časový odstup komplikuje každé jednoduché vysvetlenie. Nálezcovia videli stav lode v deň, keď na ňu vstúpili oni, nie v okamihu, keď z nej odišiel Briggs. More medzitým mohlo zmeniť stav plachiet aj množstvo vody na palube. Vec, ktorá po objavení vyzerala ako bezprostredná príčina odchodu, mohla byť až jeho následkom. Rekonštrukcia preto musí vychádzať z toho, čo bolo zaznamenané, a zároveň priznať, čo už záznam nezachytil. [1]
Prečo nastúpiť do malého člna?
Posádka Dei Gratia dopravila brigantínu do Gibraltáru, kam prišla 13. decembra. Nasledovalo konanie o odmene za záchranu lode aj vyšetrovanie okolností zmiznutia. Úrady skúmali možnosť násilia, no dôkaz, ktorý by presvedčivo spojil konkrétneho páchateľa s osudom desiatich ľudí, sa neobjavil. Podozrenie voči zachráncom alebo vlastnej posádke lode je preto potrebné označiť za špekuláciu, nie za vyriešený kriminálny prípad. [1]
Jedna skupina vysvetlení vychádza z praktického rozhodovania kapitána. Ak mal dojem, že loď naberá vodu, a zároveň nemohol spoľahlivo posúdiť jej stav, mohol nariadiť presun do člna. Čiastočne rozobratá pumpa a chýbajúci čln tejto možnosti neodporujú. Nestačia však na tvrdenie, že poznáme kapitánove dôvody alebo presný priebeh udalostí. Iné hypotézy spájajú odchod s obavou z výparov alkoholu v náklade. Aj tu chýba rozhodujúci doklad, že posádku vystrašila práve táto hrozba. [1][2]
Obe vysvetlenia majú spoločný bod: predpokladajú, že odchod z plavidla sa vtedy posádke zdal bezpečnejší než pobyt na ňom. Dnes vieme, že brigantína napokon doplávala do prístavu. Briggs to však v rozhodujúcej chvíli vedieť nemohol. Historik tak neposudzuje, či sa kapitán „mýlil“ podľa konečného výsledku; skúma, aké informácie mohol mať v čase rozhodnutia. Kým tento okamih nepoznáme, zostáva aj hodnotenie jeho voľby iba odhadom.
Najťažšia otázka prichádza až potom: ak ľudia opustili loď dobrovoľne, prečo sa na ňu nevrátili? Malý čln bol na otvorenom mori zraniteľnejší než veľká brigantína. Mohol sa oddeliť, mohla sa zhoršiť situácia na vode, mohlo sa stať niečo, čo nik nezapísal. To sú možné scenáre, nie zistené udalosti. Bez výpovede preživšieho alebo nového prameňa sa nedá medzi nimi s istotou rozhodnúť.
Ako sa skutočný prípad zmenil na legendu
Povesť lode posilnilo rozprávanie, ktoré prišlo neskôr. Arthur Conan Doyle v roku 1884 napísal beletristický príbeh voľne inšpirovaný týmto prípadom. Práve on pomohol rozšíriť chybnú podobu mena „Marie Celeste“ a predstavy, ktoré sa potom miešali so skutočnými záznamami. [1] Scéna nedojedenej večere na stole alebo záhadná sila, ktorá posádku odvliekla, nie sú dôkazy z vyšetrovacieho spisu. Takéto obrazy uľahčujú zapamätať si príbeh, ale zakrývajú jeho skutočnú otázku.
Tú otázku tvoria jednoduché predmety: prázdne miesto po člne, nedokončený sled lodných zápisov a plavidlo, ktoré bolo možné bezpečne dopraviť do prístavu. Mary Celeste nebola loďou, ktorá zmizla; zmizli ľudia z jej paluby. Vieme, kde sa začala plavba aj kde sa našla brigantína. Nevieme, kedy presne a z akého dôvodu posádka nastúpila do člna ani čo sa s ním stalo. To je hranica medzi doloženým prípadom a príbehom, ktorý si o ňom už viac než storočie rozprávame.
Ak by sa objavil nový dobový dokument, mohol by niektoré časové medzery zúžiť. Bez neho zostáva najpoctivejším záverom súbor možností, nie jedno dramatické riešenie.