Žena, ktorá hľadá deti
V jednej známej podobe povesti sa volá María. O jej kráse sa hovorí v malom mestečku a ona si napokon vezme muža, ktorý ju očaril. Narodia sa im dve deti. Manžel však postupne odchádza na čoraz dlhšie cesty a doma venuje pozornosť najmä deťom. Keď sa raz objaví s inou ženou, María v návale žiarlivosti vezme deti k rieke. V tomto rozprávaní ich sama hodí do vody. Vzápätí sa ich pokúša nájsť, no prúd ich už odniesol. Takto príbeh podal rozprávač Joe Hayes na festivale v roku 1987; jeho vystúpenie uchováva americká Kongresová knižnica. Je to povesť, nie zápis o skutočnej rodine. [3]
Hayesova María zomiera pri rieke a v rozprávaní sa potom vracia ako nepokojná postava v bielom. Ľudia už nehovoria o Maríi, ale o La Llorone. Po nociach počuť jej nárek a rodičia varujú deti, aby sa po zotmení nehrali pri vode. Povesť tak dostáva druhý život: niekto ju rozpráva ako tragédiu jednej matky, iný ako príbeh o stretnutí s blúdiacou ženou. V Hayesovom podaní sú obe časti spojené. Najprv sa dozvieme, prečo má plakať; potom prečo sa jej majú živí báť. [3]
Lenže pri ďalšej rieke môže príbeh znieť inak. V jednej verzii žena deti utopí, v druhej ich pri vode stratí. Niekde jej prisúdia podobu ducha, inde zostáva večnou tuláčkou; v ďalších rozprávaniach ohrozuje cudzie deti alebo len jej plač predznamenáva nešťastie. Spoločný nie je presný osud Márie ani počet detí. Spoločný je plač, ktorý núti poslucháča predstaviť si, že za ním niekto stojí. Práve preto môže povesť cestovať medzi krajinami, rodinami a generáciami bez toho, aby mala jedinú záväznú podobu. [1][3][4]
Starší hlas, iný príbeh
Najstaršiu vrstvu treba hľadať skôr v obraze plačúcej ženy než v životopise Márie. V prameňoch zhromaždených v 16. storočí františkánom Bernardinom de Sahagúnom sa zachovalo nahuatlské rozprávanie o žene, ktorej nárek bolo počuť v Tenochtitlane pred príchodom Španielov. V inom mieste toho istého diela je plačúca postava spojená s Cihuacóatl. Podobnosť je nápadná: nočný hlas, žena a strach o deti. Nemožno však z nej vyvodiť, že už vtedy existoval celý dnešný príbeh o Maríi pri rieke. Starý záznam ukazuje motív, nie hotový scenár legendy. [2]
Keď sa potom v 19. storočí začali zapisovať príbehy o tom, kým La Llorona bola za života, objavovala sa žena s vlastným menom, rodinou a vinou. Folklorista Stephen Winick z Kongresovej knižnice upozorňuje na báseň Manuela Carpia z roku 1849 ako na skoré literárne podanie takého pôvodu. Objavil aj španielsky príbeh vydaný roku 1866: v ňom sa La Lloronou stane Elvira, ktorá zomrie v studni a po smrti plače. Jej osud nie je mexickým príbehom o matke, ktorá utopila deti. Spája ich meno plačúcej ženy, voda a návrat po smrti. [2]
Táto španielska stopa nevyriešila spor o jediný začiatok povesti. Niektorí bádatelia vidia jej jadro v starších domorodých predstavách, iní zdôrazňujú európske rozprávania o ženských duchoch. Obe vetvy sa mohli v Mexiku stretnúť a postupne zmeniť. Hľadať jednu „skutočnú La Lloronu“ by preto znamenalo prehliadnuť to najzaujímavejšie: príbeh, ktorý dnes znie ako jeden, si ľudia skladali a prerozprávali počas stáročí. [2]
Prečo sa rozpráva dodnes
Začiatkom 20. storočia zachytil spisovateľ Thomas Janvier jednu podobu povesti z Mexico City. O desaťročia neskôr zaznamenala folkloristka Bess Lomax Hawesová rozprávania mladých ľudí v Kalifornii: La Llorona v nich mala rôznu podobu aj rôzne obete. Zmenila sa krajina, poslucháči i detaily, no žena sa stále vracala s plačom. V rodinnom rozprávaní mohla byť varovaním, aby deti zostali ďaleko od vody a po zotmení sa vrátili domov. Inde sa stala pripomienkou straty alebo postavou, ktorej sa ľudia báli stretnúť. [1][3]
Aj preto má La Llorona viac tvárí, než jej môže dať jeden film či kniha. V latinskoamerických a amerických latino komunitách sa príbeh stále odovzdáva a mení. Smithsonian opisuje, ako v Spojených štátoch prechádza medzi jazykmi rodín: môže znieť po španielsky, po anglicky aj v zmiešanom jazyku každodenného života. Otázka, či po nociach skutočne chodí žena pri rieke, patrí do sveta povesti; nič z uvedených prameňov nedokazuje stretnutie s duchom. Zaznamenávajú však niečo iné: pretrvávajúci hlas príbehu. Niekto v ňom počuje výstrahu, iný žiaľ, ďalší ozvenu starších tradícií. A keď sa znovu rozpráva, La Llorona opäť hľadá deti — zakaždým v trochu inom príbehu. [1][2][4]