Sloboda ukrytá v skale
Podľa povesti, ktorú dnes približuje Trenčianske múzeum, bola Fatima zajatkyňou hradného pána Štefana Zápoľského. Turecký šľachtic Omar ju chcel vyslobodiť a za jej slobodu prisľúbil vyhĺbiť v hradnej skale studňu. V tomto rozprávaní sa tak z obyčajnej potreby vody stáva skúška ľudskej oddanosti. Medzi dvojicou a spoločným odchodom nestojí iba rozhodnutie mocného človeka, ale aj skala, ktorú treba prekonať prácou. Je to jednoduchý základ príbehu, pri ktorom čitateľ nepotrebuje poznať dejiny hradu, aby rozumel tomu, o čo jeho postavám ide. [1]
Múzejná verzia pokračuje trojročným kopaním. Omar pracuje so svojimi druhmi a vody sa napokon dočkajú, hoci mnohí z nich zahynú. Zápoľský Fatimu prepustí a dvojica odchádza z hradu. Rozprávanie ešte pridáva motív závoja, ktorý sa jej cestou zachytí o šípový krík; s touto príhodou spája pomenovanie podhradného hostinca. Aj tento detail patrí k povesti, nie k overenému životopisu konkrétnej ženy. Príbeh ním presahuje hradné nádvorie a pripája sa k ďalšiemu miestu v meste, akoby po odchádzajúcej dvojici zostala viditeľná stopa. [1]
Príbeh má vlastné literárne dejiny
Odkedy sa však o Omarovi a Fatime rozpráva? Literárny vedec Charles Sabatos v štúdii publikovanej v časopise Slovenská literatúra označuje za prvé literárne uverejnenie príbeh Alojza Medňanského Studňa milencov, vydaný po nemecky v roku 1829. To je podstatný rozdiel oproti predstave, že máme pred sebou dobové svedectvo o udalosti zo života Zápoľského. Sabatos zároveň upozorňuje, že chýbajú konkrétne dôkazy tak pre staršiu ústnu tradíciu, ako aj pre jednoznačný záver, že celý príbeh vytvoril samotný Medňanský. Presný okamih jeho zrodu preto zostáva neistý. [2]
Povesť navyše nepoznáme iba v jednej nemennej podobe. V Medňanského spracovaní vystupuje ženská postava pod menom Fatme a Omar prichádza ako obchodník, ktorého vystupovanie prezrádza vojaka. Neskôr sa námet dostal do poézie Karola Štúra a Mikuláša Dohnányho aj do ďalších prozaických spracovaní. Významné miesto medzi nimi má Nižnánskeho román Studňa lásky z roku 1935. Jednotlivé podania preto nemožno skladať do jediného údajne presného priebehu udalostí. Sú dokladom toho, ako autori príbeh preberali a premieňali, nie nezávislými potvrdeniami Omarovho života. [2]
Skutočná studňa a hranice poznania
Pri samotnej studni sa už dostávame k inému druhu podkladov. Oficiálny turistický portál Visit Trenčín uvádza, že ju pravdepodobne začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali hĺbiť vojaci habsburskej posádky spolu s poddanými trenčianskeho panstva. Práce podľa tohto výkladu trvali približne štyridsať rokov a ich dokončenie kladie okolo roku 1570. Namiesto krátkej skúšky jedného zamilovaného muža tak vystupuje do popredia dlhodobé úsilie mnohých ľudí. Aj bez romantického vysvetlenia ide o pôsobivú predstavu práce, ktorej výsledok zostal súčasťou hradu. [3]
Odlišný je aj záver o vode. Visit Trenčín vysvetľuje, že kopáči na prameň nenarazili a vyhĺbený priestor slúžil ako zásobáreň stečenej dažďovej vody. Uvádza pritom hĺbku takmer osemdesiat metrov. V povesti voda znamená splnenie podmienky a otvorenie cesty k slobode; v historickom výklade je podstatná funkcia vytvoreného rezervoára. Zhodné miesto teda spája dva odlišné príbehy. Jeden vysvetľuje stavbu prostredníctvom lásky, druhý prostredníctvom praktickej potreby zabezpečiť vodu. Zameniť ich by znamenalo pripísať literárnemu rozprávaniu dôkaznú hodnotu, ktorú nemá. [3]
Rozdiel medzi oboma časovými líniami potvrdzuje aj historický materiál sprostredkovaný Sabatosovou štúdiou. Odkazuje na správu kráľovskej komisie z rokov 1557–1558, ktorá spája začiatok budovania studne s obdobím generála Katzianera. Štefan Zápoľský pritom zomrel už v roku 1499. Omar a Fatima podľa autora štúdie s najväčšou pravdepodobnosťou predstavujú fiktívne postavy. Existencia skutočného hradného pána preto sama osebe nepotvrdzuje udalosti, ktoré mu povesť pripisuje. Historické meno môže rozprávaniu poskytnúť pevné miesto a obdobie, ale nedokáže nahradiť chýbajúce svedectvá o jeho deji. [2]
Studňu lásky preto môžeme vnímať súčasne ako hmotnú pamiatku aj ako miesto rozprávania. Pri pohľade na ňu sa nemusíme rozhodovať, či má väčšiu cenu práca dávnych kopáčov, alebo príbeh, ktorý si s ňou ľudia spojili. Každá z týchto vrstiev ponúka inú otázku: ako sa na hrade zabezpečovala voda a prečo si pripomíname práve lásku vystavenú zdanlivo nesplniteľnej podmienke? Povesť nepotrebuje predstierať historický záznam, aby oslovovala. Jej pôsobivosť zostáva v obraze vytrvalosti; hodnota studne zase v skutočnom diele, ktoré možno vidieť dodnes.