Alemanno poukazuje na volebné súboje v Španielsku, Francúzsku, Taliansku a Poľsku. Podľa neho môže byť pre budúce smerovanie Únie dôležitý ich spoločný účinok: vlády veľkých členských štátov spolurozhodujú o európskych pravidlách a ich postoje ovplyvňujú hľadanie dohôd. To, kto bude v jednotlivých krajinách vládnuť, však rozhodnú až voliči.
Autor tvrdí, že hranica medzi tradičnou pravicou a stranami označovanými za krajne pravicové sa v časti Európy oslabuje. Upozorňuje tiež na súperenie medzi stranami na pravom okraji politického spektra, ktoré podľa jeho názoru posúva debatu najmä o migrácii, verejných službách a postavení národného práva voči pravidlám EÚ. Označenia strán a hodnotenie tohto vývoja sú súčasťou jeho komentára.
Dôsledky prípadnej zmeny vlád by záviseli od konkrétnych rozhodnutí. V Rade EÚ sa mnohé právne predpisy schvaľujú kvalifikovanou väčšinou, zatiaľ čo pri citlivých otázkach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa spravidla vyžaduje jednomyseľnosť. Jedna vláda teda nemá rovnaký vplyv na každú oblasť európskej politiky.
Pre Slovensko je debata relevantná aj preto, že slovenská vláda sa na rozhodovaní v Rade EÚ priamo podieľa. Zatiaľ je však presné hovoriť o možnej zmene politických priorít a schopnosti štátov dosahovať dohody. Tvrdenie, že EÚ budúce voľby „neprežije“, z dostupných faktov nevyplýva.