Akadémia ocenila oboch vedcov „za mikroekonomické základy makroekonomickej stabilizácie“. Zložité pomenovanie vyjadruje pomerne priamu myšlienku: infláciu, spotrebu či rast nemožno vysvetľovať iba súhrnnými číslami. Záleží aj na tom, ako jednotlivé domácnosti plánujú výdavky a ako firmy rozhodujú o cenách.
Hallov výskum pomohol objasniť úlohu očakávaného budúceho príjmu pri spotrebe domácností. Woodford rozvíjal modely menovej politiky, v ktorých zohrávajú dôležitú úlohu úrokové sadzby a očakávania ich ďalšieho vývoja. Práve preto môže mať význam aj to, ako centrálna banka vysvetľuje svoje budúce kroky, nielen jej najnovšie rozhodnutie o sadzbách.
Výbor pripomenul, že staršie ekonomické modely narážali na problémy najmä počas ropných kríz v 70. rokoch, keď sa súčasne objavili vysoká inflácia a slabý hospodársky rast. Práca Halla a Woodforda pomohla vybudovať nové teoretické základy stabilizačnej politiky. Jej cieľom je zmierňovať prudké recesie aj prehrievanie ekonomiky, nie úplne odstrániť krízy.
Výskum má význam aj pre dnešné rozhodovanie o úrokoch a verejných výdavkoch. Pri drahšej energii napríklad nestačí vedieť, o koľko sa zvýšila jej cena. Tvorcovia politiky sledujú aj to, ako na zmenu reagujú firmy a spotrebitelia a čo očakávajú v ďalších mesiacoch. Ekonomické modely im pri tom pomáhajú, no nedokážu zaručiť bezchybnú predpoveď.
Hall pôsobí na Stanfordovej univerzite a Woodford na Kolumbijskej univerzite. O cenu vo výške 12 miliónov švédskych korún sa rozdelia rovným dielom. Jej úplný názov je Cena Švédskej centrálnej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela; udeľuje sa od roku 1969.