Mužík s kladivkom a dar, ktorý sa nemal ukradnúť
Folklorista Jiří Polívka zaznamenal banícke povesti aj s odkazom na rukopis Pavla Dobšinského. V jednej verzii je permoník malý chlapík s kladivkom. Starému baníkovi v Štiavnici poradí, aby sa vrátil domov a na ďalší deň mu priniesol nástroj nazývaný trokšiar. Po splnení priania baník nachádza bohatú rudu. [1] Je to presne vystavaná povesť: pomoc prichádza človeku, ktorý už vlastnými silami nevládze, ale stojí na vzťahu a vďačnosti, nie na náhodnom poklade.
Mladší baníci podľa toho istého rozprávania starcovi závidia. Všimnú si jeho zvyk nechať dar pri žile a pokúsia sa ho napodobniť. Povesť sa v tej chvíli zmení z príbehu o odmene na varovanie: permoník potrestá tých, ktorí chcú bez oprávnenia získať rovnaké bohatstvo. [1] Dramatický zvuk v bani a zával patria do sveta zaznamenaného rozprávania. Nemáme doklad, že sa takáto udalosť stala konkrétnym baníkom. Prameň nám hovorí, aký príbeh sa rozprával, nie ako sa naozaj správala nadprirodzená bytosť.
Pri čítaní je dôležité všimnúť si, že starec sa k permoníkovi nespráva ako k nástroju na získanie rudy. Ďakuje mu a dar opakuje. Mladší baníci naproti tomu preberú vonkajšie gesto, no nie vzťah, ktorý ho mal podľa povesti ospravedlňovať. Príbeh tak mohol poslucháčom hovoriť o vďačnosti a závisti rovnako ako o skrytom bohatstve. Taký výklad nevyžaduje vieru v nadprirodzeného obyvateľa bane.
V Polívkovom prepise sa objavujú aj ďalšie mená a podoby týchto postáv, napríklad lúdky či bergmoník. Nie všetky verzie hovoria to isté. Niekde bytosti ukážu rudu pracovnému a spravodlivému človeku, inde odvedú chamtivca do nebezpečnej starej bane. [1] Práve premenlivosť je pre folklór typická. Keby sme všetky podoby spojili do jedného súpisu „vlastností druhu“, stratili by sme to najzaujímavejšie: ako sa ľudia v rôznych obciach a dobách pokúšali vysvetliť šťastie, strach aj pravidlá života v bani.
Prečo sa povesť usadila pod zemou
Baňa bola pracoviskom, kde sa úspech a nebezpečenstvo stretávali na niekoľkých metroch chodby. Ľudia mohli nájsť bohatú žilu, no zároveň čelili tme, zlému vzduchu, vode či zrúteniu skaly. Permoník v povesti tieto protiklady zosobňuje: raz privedie človeka k rude, inokedy sa stane súčasťou varovania pred pýchou alebo neopatrnosťou. To je výklad funkcie príbehu, nie dôkaz, že baníci skutočne videli malú bytosť pri práci.
Niektoré zapísané motívy dokonca hovoria, že lúdky možno začuť na križovatke banských chodieb. Človek sa má skloniť, počúvať a nasledovať ich zvuk. Ak sa však k pokladu správa zle, cesta môže skončiť pri priepasti. [1] Aj tu sa skutočné prostredie mieša s legendou. Rozvetvené banské chodby existovali, ozveny a pracovné zvuky boli bežné. Z toho však nemožno odvodiť konkrétny prirodzený pôvod každého motívu. Bezpečné je povedať, že povesť pracovala s priestorom, ktorý jej poslucháči dobre poznali.
Polívka ukazuje tiež, že texty sa menili pri zapisovaní a preberaní. Porovnáva rukopisnú podobu s Dobšinského neskorším znením a upozorňuje na zmeny miestnych názvov či formulácií. [1] To je dôležitý detail pre každého, kto chce hľadať „pôvodnú“ podobu permoníka. Nezachoval sa jeden rozhovor s prvým rozprávačom, od ktorého sa všetko začalo. Zachovali sa vrstvy rozprávania, úprav a zápisov. Presný deň či osoba vzniku legendy nie sú doložené.
Zápis zároveň zachováva slová, ktoré dnešný čitateľ nemusí poznať: trokšiar, hámrik alebo lúdky. Ich starší jazyk pripomína pracovné a miestne prostredie príbehu. Pri modernom prepisovaní je lákavé nahradiť všetko slovom „škriatok“, no tým sa stráca niečo z baníckeho sveta, v ktorom tieto pomenovania žili. Zachovať ich s krátkym vysvetlením je presnejšie, než urobiť zo všetkých verzií jednu všeobecnú rozprávku. [1]
Čo ostalo z baníckych bytostí
Keď dnes čítame o permoníkoch, ľahko si predstavíme milých trpaslíkov z detských ilustrácií. Staršie zaznamenané rozprávanie je drsnejšie. Dar v ňom zaväzuje, lakomstvo môže skončiť nešťastím a podzemie nepatrí človeku celkom. Takéto pravidlá dávali príbehu napätie a zároveň hovorili o spoločenskej skúsenosti baníkov. Slovo „permoník“ označuje folklórnu postavu; nie je to historický záznam o skrytých obyvateľoch štôlní. [1]
Záhada teda neleží v otázke, či baníci našli drobné stopy v skale. Zaujímavejšie je, prečo sa predstava pomocníka a sudcu udržala pri práci, v ktorej sa nikdy nedalo úplne ovládnuť podzemie. Zaznamenané povesti nám dovoľujú sledovať, ako ľudia dávali podobu svojim obavám aj nádeji na nález rudy. Skutočný banícky svet bol dosť náročný sám osebe; legenda mu pridala hlas, ktorý občas sľúbil pomoc a občas varoval pred cenou chamtivosti.