Formácia Durupınar vo východnom Turecku fascinuje bádateľov už desaťročia. Pri pohľade zhora má nápadne pretiahnutý tvar pripomínajúci obrovskú loď a meria približne 157 metrov. Nachádza sa v provincii Ağrı neďaleko hory Ararat – oblasti tradične spájanej s biblickým príbehom o Noemovej arche. Samotný neobvyklý tvar však nie je novým objavom. Lokalita je známa od roku 1959.
Novú pozornosť vyvolal výskum tímu spolupracujúceho s organizáciou Noah's Ark Scans a tureckými akademikmi. Geofyzik Khosrow Bakhtar použil vlastný radarový systém na skúmanie toho, čo sa nachádza pod povrchom. Podľa jeho predbežnej interpretácie merania zachytili pravidelné a opakujúce sa línie, uhly, dutiny a štruktúry, ktoré tím interpretuje ako možné chodby či komory. Bakhtar tvrdí, že zaznamenaný objekt podľa neho nezodpovedá bežnej geologickej formácii.
To je však zatiaľ interpretácia výskumného tímu, nie všeobecne prijatý archeologický záver. Výsledky neboli publikované v recenzovanom vedeckom časopise ani nezávisle potvrdené ďalšími tímami. Radar navyše dokáže odhaliť rozdiely a anomálie pod povrchom, ale samotný obraz nedokáže spoľahlivo určiť, či ide o ľudskú stavbu, prirodzené vrstvy hornín, pukliny alebo dutiny.
Preto sa výskumníci v septembri pustili aj do jadrových vrtov. Z hĺbky niekoľkých metrov odobrali vzorky a narazili aj na mimoriadne tvrdú vrstvu, pri ktorej sa podľa tímu poškodilo vrtné zariadenie. Výskumníci hovoria aj o materiáli bohatom na organické zložky. Objavila sa hypotéza, že by mohlo ísť o rozložené alebo mineralizované drevo, no ani to zatiaľ nie je potvrdené. Vzorky smerujú na laboratórne analýzy, ktoré majú určiť ich skutočné zloženie.
Práve laboratórne výsledky budú oveľa dôležitejšie než samotný tvar útvaru alebo radarové snímky. Ak by sa podarilo nájsť opracované drevo, jednoznačné artefakty alebo inú stopu ľudskej činnosti a spoľahlivo ju datovať, diskusia by sa výrazne posunula. Nič také však zatiaľ oznámené nebolo. Výskumný projekt pokračuje a ďalšie výsledky analýz sa očakávajú počas zimy 2026/2027.
Skepticizmus má pritom dlhú históriu. Geológovia skúmali Durupınar už v minulosti a časť z nich dospela k záveru, že jeho neobvyklý vzhľad možno vysvetliť prirodzenými geologickými procesmi. Známa štúdia geológa Lorencea Collinsa a Davida Fasolda z 90. rokov interpretovala lokalitu ako prírodný geologický útvar, nie ako pozostatok obrovskej lode.
Súčasný projekt je zaujímavý tým, že kombinuje viacero moderných metód – radarové merania, elektrickú odporovú tomografiu, LiDAR, digitálne modelovanie terénu a fyzické vrty. Výskumníci tak tentoraz nepracujú iba s podobnosťou útvaru s loďou, ale snažia sa získať materiál, ktorý možno analyzovať v laboratóriu.
Odpoveď na lákavú otázku, či sa pod zemou skutočne nachádza Noemova archa, teda zatiaľ zostáva nie – aspoň v zmysle vedecky potvrdeného objavu. Nové merania priniesli anomálie, ktoré si zaslúžia ďalšie skúmanie, ale cesta od radarového obrazu k potvrdeniu biblickej lode je ešte veľmi dlhá. Rozhodujúce budú nezávislé analýzy vzoriek, datovanie a následné zverejnenie výsledkov na vedecké posúdenie.