Šach je užitočným príkladom, pretože vyžaduje premýšľanie, trpezlivosť aj návrat k problému po chybe. Z toho, že dieťa vydrží pri šachovnici, však nemožno vyvodiť, že sa rovnako ľahko sústredí na každú inú činnosť. Pri partii má konkrétny cieľ, rozhoduje o ďalšom ťahu a vidí, ako sa situácia mení. Školská úloha môže vyžadovať podobné úsilie, no dieťa v nej nemusí rovnako jasne vnímať vlastnú voľbu alebo pokrok. To je možné vysvetlenie rozdielu v správaní, nie dôkaz, že šach odhalil jediný kľúč k detskej pozornosti.
Význam prostredia naznačuje aj výskum s trojročnými deťmi. Pri hre sa sústredili dlhšie, keď mali možnosť činnosť si vybrať alebo keď im dospelý ponúkol materiál zodpovedajúci ich záujmu, než pri podmienke, v ktorej im predmet iba predstavil. Výsledky sa nedajú jednoducho preniesť na starších školákov ani na súťažný šach. Pripomínajú však dôležitú vec: dĺžka sústredenia nie je iba nemennou vlastnosťou dieťaťa. Mení sa aj podľa podoby úlohy.
Pri mladých šachistoch treba počítať ešte s jedným rozdielom. Na turnaji spravidla vidíme deti, ktoré si k hre našli vzťah a venujú jej čas. Ich výdrž preto nemôže reprezentovať všetkých rovesníkov. Rovnako by bolo prehnané tvrdiť, že kto sa sústredí na obľúbenú partiu, nemôže mať ťažkosti s pozornosťou inde. O schopnostiach dieťaťa vypovedá viac jeho fungovanie v rôznych situáciách než jeden pôsobivý príklad.
Šach zároveň nie je overeným receptom na lepšie známky. Rozsiahla randomizovaná štúdia v Anglicku, do ktorej sa zapojilo viac ako 4 000 detí, nenašla dôkaz, že výučba šachu zlepšila ich výsledky z matematiky, čítania alebo prírodných vied. To neznamená, že hra nemá pre deti hodnotu. Znamená to, že schopnosť zlepšovať sa v šachu nemožno automaticky zamieňať za všeobecné zlepšenie učenia.
Do debaty nevyhnutne vstupujú obrazovky. Americká akadémia pediatrov upozorňuje na súvislosť medzi používaním viacerých médií počas učenia a ťažkosťami so sústredením. Samotná súvislosť však ešte nepreukazuje, že digitálne zariadenia „zničili“ pozornosť celej generácie. Akadémia preto odporúča sledovať aj to, čo dieťa na obrazovke robí, či ho vyrušujú oznámenia a či digitálne aktivity neuberajú čas spánku, pohybu alebo školským povinnostiam. Jedno univerzálne číslo povolených minút pri obrazovke nevystihuje všetky tieto rozdiely.
Pre rodičov a učiteľov z toho vyplýva praktickejšia otázka než „Ako dieťa prinútiť sedieť dlhšie?“: Čo mu pri konkrétnej úlohe pomáha začať, rozumieť cieľu a pokračovať bez zbytočného vyrušovania? Pri učení môže pomôcť rozdeliť prácu na zvládnuteľné časti, dať dieťaťu primeranú možnosť voľby, dopriať prestávku a chrániť čas pred rušivými podnetmi. Sú to spôsoby, ako vytvoriť lepšie podmienky; samy osebe nesľubujú rovnaký výsledok pre každé dieťa.
Príklad šachu teda nevyvracia obavy rodičov či učiteľov, ktorí vidia skutočné problémy pri učení. Ukazuje však, prečo je zavádzajúce hovoriť o pozornosti ako o jedinej schopnosti, ktorú dieťa buď má, alebo stratilo. Ak sa ťažkosti opakujú v škole aj doma a výrazne zasahujú do bežného života, má zmysel hľadať ich príčinu s odborníkom. Samotná dlhá šachová partia ani krátka výdrž pri domácej úlohe diagnózu neurčujú.