Záznam, ktorý čakal v archíve
Prvý známy rýchly rádiový záblesk sa skrýval v údajoch austrálskeho teleskopu Parkes. Signál bol zachytený v roku 2001, no Duncan Lorimer a spoluautori ho opísali až roku 2007 po prehľadaní starších pozorovaní. Trval menej než päť milisekúnd. Pri rozbore sa ukázalo, že rádiové vlny s rôznymi frekvenciami nedorazili úplne naraz. Také rozptýlenie je dôležitou stopou o hmote, ktorou signál prechádzal. Autori usudzovali, že zdroj neleží v našej Galaxii ani v blízkom Malom Magellanovom mračne. [1][2]
Predstavivosť tu ľahko preskočí priamo k správe od inej civilizácie. Astronómovia však videli nameraný rádiový jav, nie zakódované slová. Prvý záblesk navyše zostal osamelý: pri ďalšom pozorovaní sa z rovnakého smeru nevrátil. To otváralo viac možností. Mohlo ísť o udalosť, ktorá zničila svoj zdroj, alebo o proces schopný zopakovania, ktorý prístroje jednoducho znovu nezastihli. Výskum potreboval ďalšie prípady, nie dramatickejšie pomenovanie jedného grafu. [1]
Tie sa postupne objavovali. Rádioteleskopy nachádzali ďalšie milisekundové impulzy a vedci začali skúmať, či majú spoločný pôvod. Dôležitá odpoveď prišla pri objekte FRB 121102: tím publikovaný v roku 2016 zaznamenal desať ďalších zábleskov z rovnakého smeru. Zdroj teda po prvom impulze stále existoval. Tým padla predstava, že všetky FRB musia byť posledným výkrikom zanikajúceho objektu. Opakovanie samo nehovorilo, čo ho poháňa, ale zmenilo podmienky pátrania. [3]
Tento obrat zmenil aj spôsob, akým sa oplatilo pozerať na oblohu. Pri udalosti, ktorá sa stane iba raz, vedci zbierajú stopy, ktoré zostali po nej. Opakujúci sa zdroj však možno sledovať znovu a porovnávať jednotlivé impulzy. Raz môže byť jasnejší, inokedy slabší; dôležité je, že ďalší záblesk poskytne ďalšie meranie z toho istého smeru. FRB 121102 tak neurobil z tajomstva hotovú odpoveď. Dal mu opakovateľný predmet skúmania, ktorý sa dá postupne lokalizovať a skúmať s inými prístrojmi. [3]
Keď sa stopa priblížila
V apríli 2020 zaznamenali ďalekohľady CHIME a STARE2 nezvyčajne silný krátky rádiový impulz v našej vlastnej Galaxii. Prišiel zo smeru magnetaru SGR 1935+2154 — mimoriadne zmagnetizovaného zvyšku hviezdy. Súčasne sa objavil aj záblesk röntgenového žiarenia. To bolo prvý raz, čo sa jav podobný FRB podarilo takto spojiť s konkrétnym známym zdrojom v Mliečnej ceste. NASA aj pôvodná vedecká práca zdôrazňujú, že magnetary skutočne vedia vytvoriť veľmi silné krátke rádiové výbuchy. [4][5]
Magnetar nie je nič nadprirodzené: je to druh neutrónovej hviezdy, hustý pozostatok po smrti masívnej hviezdy, s extrémne silným magnetickým poľom. Práve v ňom môže byť zásoba energie pre prudké výboje. Pri udalosti z roku 2020 sa teda na okamih spojili tri stopy: známy objekt, rádiový impulz a iný druh žiarenia. Pre astronómov to bolo oveľa viac než podobnosť dvoch grafov z rôznych rokov. Ukázali na konkrétny mechanizmus prírody, ktorý môže vysvetľovať aspoň časť vzdialených zábleskov. [4][5]
Slovo „časť“ je tu dôležité. Jedna identifikovaná udalosť nepreukazuje, že každý FRB vo vesmíre musí vznikať rovnako. Záblesky majú rôzne energie a správanie; niektoré sa opakujú, pri iných opakovanie zatiaľ nevidíme. Aj tím CHIME upozornil, že na vysvetlenie celej rozmanitosti môžu byť potrebné ďalšie, možno mladšie a aktívnejšie zdroje. To je skutočná otvorená otázka po veľkom objave, nie návrat k tvrdeniu, že o FRB nevieme nič. [3][5]
Čo môže prezradiť ďalší impulz
Od prvého záblesku v starom archíve sa pátranie zmenilo. Astronómovia už nehľadajú iba odpoveď na otázku, či je takýto signál vôbec možný. Skúmajú, z ktorých galaxií prichádza, kedy sa vracia a s akým ďalším žiarením súvisí. Rozptýlenie rádiových frekvencií pritom môže niesť informáciu aj o hmote medzi zdrojom a Zemou. Krátky impulz je teda zároveň stopou po svojom pôvode a sondou priestoru, ktorým prešiel. [1][4]
Keď sa najbližšie na zázname objaví úzky pruh trvajúci milisekundy, jeho pôvod nemusí zostať naveky neznámy. Magnetar v našej Galaxii už ukázal jednu konkrétnu cestu. Stále však potrebujeme viac presne lokalizovaných zábleskov a súčasných meraní v rôznych druhoch žiarenia, aby sme vedeli, aká veľká časť FRB kráča po tej istej ceste. Záhada nezmizla jediným objavom; stala sa presnejšou. [4][5]