Otvoríte knihu a stratíte istotu
Pri prezeraní digitálnych stránok sa dá ľahko podľahnúť pocitu, že význam musí byť blízko. Rastlina má koreň, stonku a listy. Vedľa nej je text. Človek prirodzene očakáva názov, opis alebo návod na použitie. Lenže v okamihu, keď chce niektorý znak priradiť k známemu písmenu, prestáva mať pevnú pôdu pod nohami. Katalóg Yaleovej univerzity opisuje pergamenový zväzok veľký približne 22,5 × 16 centimetrov. Obsahuje aj rozkladacie listy; niektoré časti sa nezachovali. Knižka teda skrýva viac obrazového priestoru, než naznačuje jej zatvorený formát. [2]
Na botanické kresby nadväzujú kruhové diagramy so slnkom, mesiacom či znakmi zverokruhu. Inde sú ženské postavy ponorené do tekutín alebo spojené útvarmi pripomínajúcimi rúrky. Ďalšie stránky zapĺňajú korene a nádoby. Pri konci pribúda súvislý text s hviezdicovými značkami na okrajoch. [2] Vyzerá to ako súbor viacerých druhov poznania. Čo ich však spája? Telo človeka, liečivé rastliny, pohyby nebeských telies — alebo systém predstáv, ktorý nám už nie je zrozumiteľný? Obrázky umožňujú takéto otázky položiť. Odpoveď z nich zatiaľ nevyčítame.
Meno poznáme. Autora nie
Rukopis získal dnešné meno po obchodníkovi Wilfridovi Voynichovi, ktorý ho v roku 1912 kúpil od jezuitského kolégia pri Ríme. Jeho cesta napokon viedla do Beineckeho knižnice na Yale: v roku 1969 jej ho daroval kníhkupec H. P. Kraus. V zbierke nesie označenie MS 408. [1] Za týmto strohým katalógovým číslom zostáva prázdne miesto tam, kde by sme najradšej videli meno pisateľa. Kto si sadol k pergamenu a začal vytvárať tieto riadky? Pre koho mala byť kniha čitateľná? Ak niekomu slúžila ako praktická pomôcka, musel existovať spôsob, ako sa v nej vyznať.
Yale autora označuje za neznámeho a písmo za neidentifikované. Ani často používané pomenovanie „šifra“ ešte nedokazuje, že pri vzniku textu niekto vedome zamieňal znaky bežného jazyka podľa tajného kľúča. [1] To je na celej záhade znepokojujúce: chýba nám aj istota, aký druh problému vlastne riešime.
Pri knihe možno skúmať aj to, čo nevyžaduje preklad. Yale uvádza, že vedecké skúšky materiálov zodpovedajú rukopisom z 15. storočia. Zároveň pripomína staré spájanie knihy s Rogerom Baconom, ktoré označuje za špekuláciu. [1] Vek predmetu však neotvára jeho obsah. Ak zistíme, kedy vznikol pergamen, nedostaneme tým slovník. Ak rozpoznáme dobový spôsob kreslenia, stále nemusíme vedieť, čo znamená veta pod obrázkom. Rôzne metódy osvetľujú rôzne časti knihy a medzi nimi zostávajú tmavé miesta.
Dá sa v nečitateľnom texte nájsť poriadok?
V roku 2013 zvolili Marcelo Montemurro a Damián Zanette cestu cez štatistiku. V štúdii publikovanej v PLOS ONE skúmali rozmiestnenie opakujúcich sa skupín znakov a vzťahy medzi nimi. Ich analýza podporovala predstavu, že text môže obsahovať skutočné posolstvo. Neposkytla však jeho preklad. [4] Predstavme si knihu o záhrade a hviezdach v jazyku, ktorý nepoznáme. Aj bez slovníka by sa dalo zisťovať, či sa určité výrazy sústreďujú pri rastlinách a iné pri oblohe. Rozloženie môže naznačiť zmenu témy skôr, než porozumieme jednotlivým slovám. Práve podobné vzorce skúmali autori vo Voynichovom texte. [4] Taká stopa dokáže zvýšiť záujem o knihu, ale nedáva oprávnenie doplniť do neznámych viet ľubovoľný význam. Medzi zistením štruktúry a prečítaním odkazu je stále veľký krok.
Pri údajnom riešení by bolo presvedčivé vidieť pravidlá, ktoré fungujú aj mimo niekoľkých vybraných slov. Dajú sa použiť na ďalší odsek? Vedú iného čitateľa k rovnakému výsledku? Vysvetľujú aj miesta, ktoré sa do navrhnutého príbehu nehodia? Kým taký spoľahlivý kľúč chýba, pri rukopise sa vraciame k tej istej skúsenosti. Vidíme starostlivo zaplnené stránky, no nevieme povedať, čo nám ich autor zamýšľal odovzdať. Kniha je dostupná v digitálnej knižnici, dá sa zväčšiť a prezerať znak po znaku. [1] Zostáva zvláštne blízko. A predsa sa pri každom pokuse o čítanie znovu vzdiali.