V jednej z tradícií národa Kiowa sa sedem dievčat hrá mimo dediny, keď ich začnú prenasledovať medvede. Dievčatá vybehnú na nízku skalu. Z tejto výšky by pred šelmami neunikli, a tak jedna z nich požiada skalu o záchranu. [1] V rozprávaní skala prosbu vypočuje. Rastie do výšky a nesie deti ďalej od medveďov. Zvieratá sa pokúšajú dostať za nimi, ale ich pazúry sa šmýkajú po stenách a zanechávajú dlhé ryhy. Skala stúpa, až sa dievčatá ocitnú na oblohe. Príbeh ich spája s Plejádami. [1]
Takúto verziu uvádza americká National Park Service. Je to posvätné rozprávanie tradície Kiowa, ktoré dáva tvaru krajiny ľudský príbeh. NPS pri ňom uvádza záznam z roku 1897; tým však nedatuje začiatok samotnej ústnej tradície. [1] Keď potom človek znova pozrie na steny veže, ryhy sa už ťažko vnímajú bez predstavy pazúrov. Príbeh sa zachytí o detail, ktorý zostáva pred očami.
Kto do mena pridal diabla?
Anglické pomenovanie Devils Tower zvádza k očakávaniu temnej povesti. Keď však začneme sledovať jeho minulosť, objaví sa iná otázka: prečo zmizol medveď a nahradil ho diabol? Podľa NPS sa na mnohých mapách z rokov 1857 až 1901 používalo meno Bear Lodge alebo Bears Lodge. Súvisí s lakotským pomenovaním Mato Tipila. Aj ďalšie pôvodné názvy odkazovali na medvede, strom či nápadný tvar skaly. [4]
Označenie Devils Tower sa rozšírilo v súvislosti s výpravou Richarda Irvinga Dodgea. NPS uvádza podozrenie na chybný preklad, ale pripomína aj názor, že išlo o zámerné premenovanie. Jedinú istú verziu vzniku mena preto nemáme. Podstatné je, že NPS neuvádza iné záznamy, ktoré by potvrdzovali pôvodné spojenie miesta so zlými bohmi alebo duchmi. [4] Už samotný názov teda ovplyvňuje, aký príbeh od skaly očakávame. „Diablova veža“ a „Medvedí príbytok“ v predstavivosti neotvárajú rovnaké dvere.
Stena rozdelená na kamenné stĺpce
Pri bližšom pohľade sa domnelé škrabance ukážu ako hranice mohutných stĺpcov. Geológia ich vysvetľuje chladnutím roztavenej horniny. Ako hornina tuhla a zmršťovala sa, vznikalo napätie a pukliny, ktoré ju rozdelili. [2] Vežu tvorí hornina označovaná ako fonolitový porfýr. Vedci sa zhodujú na jej magmatickom pôvode. Podrobnosti však zostávajú predmetom rôznych modelov: skúma sa teleso stuhnuté pod povrchom aj možné spojenie so sopečnými procesmi. [2] Zdanlivo jednoduchá otázka „čo je táto veža?“ preto nemá v každom detaile jednoduchú odpoveď. NPS upozorňuje na zvláštny problém: erózia, ktorá vežu odhalila, zároveň odstránila časť dôkazov potrebných na rozlíšenie teórií jej vzniku. [2] Máme pred sebou výsledok dlhého vývoja, ale časť jeho záznamu je preč. Skala sa ukázala práve tým, že okolité horniny mizli.
Veža nepôsobí rovnako nehybne, keď si všimneme balvany pod ňou. NPS opisuje rozsiahle pole úlomkov, z ktorých niektoré dosahujú veľkosť autobusu. Sú svedectvom postupného rozpadu skalného telesa. [5] Voda môže vnikať do puklín a pri zamrznutí ich rozširovať. Svoju úlohu majú aj korene rastlín a zmeny teploty. Keď sa kus horniny uvoľní, gravitácia ho presunie nadol. Dlhý geologický príbeh teda pokračuje aj po tom, čo veža získala dnešnú výraznú podobu. [5] Z diaľky vidíme pevný obrys. Zblízka sa objaví sieť puklín, odlomené časti a balvany čiastočne zarastené vegetáciou. Krajina uchováva viac pohybu, než naznačuje prvý pohľad.
Príbehy patria aj žijúcim ľuďom
Devils Tower sa 24. septembra 1906 stala prvou národnou pamiatkou Spojených štátov vyhlásenou prezidentom Theodorom Rooseveltom. Tento administratívny dátum však zachytáva iba jednu kapitolu jej významu. [6] NPS dokumentuje duchovné väzby viacerých pôvodných národov k miestu. Obrady a osobné modlitby pokračujú aj dnes. Farebné látky a zväzky pri chodníkoch môžu byť modlitebnými darmi; správa parku žiada návštevníkov, aby sa ich nedotýkali ani ich neodnášali. [3] To mení aj spôsob, akým sa oplatí počúvať legendu o medveďoch. Je súčasťou kultúrnej pamäti konkrétnych ľudí. Nie všetky komunity rozprávajú rovnakú verziu a každá má k miestu vlastný vzťah. [1,3]
Pod skalou tak zostávajú vedľa seba otázky rôzneho druhu. Geológ skúma, ako magma stuhla a ktoré horniny zmizli. Historik sleduje, kto pomenovanie zapísal na mapu. Rozprávač uchováva deti, medvede a hviezdy. Veža sa pritom nad všetkými týmito príbehmi dvíha rovnako. Keď už poznáme aspoň niektoré z nich, jej zvislé ryhy prestávajú byť iba nezvyčajným tvarom na fotografii.