Google sa chystá urobiť prvý praktický krok k myšlienke, ktorá ešte pred pár rokmi znela ako čistá sci-fi. Project Suncatcher, predstavený v roku 2025 ako výskumný projekt zameraný na možnosť prevádzkovať AI infraštruktúru vo vesmíre, má budúci týždeň absolvovať prvý orbitálny test. Google 24. septembra oznámil, že prototypový satelit pošle na nízku obežnú dráhu v rámci misie Transporter-18 spoločnosti SpaceX a v spolupráci so satelitnou firmou Planet. Hlavným cieľom nebude trénovať obrovský AI model, ale zistiť, či jeho Tensor Processing Units vôbec dokážu spoľahlivo fungovať v prostredí mimo Zeme.
Google už TPU podrobil pozemným radiačným testom a tvrdí, že čipy Trillium vydržali dávku radiácie vyššiu, než akú by mali dostať počas približne päťročnej misie na obežnej dráhe. Laboratórne testy však nedokážu napodobniť všetky podmienky skutočného letu. Satelit preto preverí nielen radiáciu, ale aj vibrácie a preťaženie pri štarte, extrémne teplotné zmeny a predovšetkým chladenie elektroniky vo vákuu. Práve odvádzanie tepla je pri predstave vesmírneho dátového centra jedným z najväčších problémov – vo vesmíre nemožno použiť klasické prúdenie vzduchu ako v pozemskom dátovom centre.
Podľa Ars Technica má mať prvý prototyp veľkosť približne chladničky a vo vnútri štyri TPU čipy. Solárne panely majú poskytovať približne jeden kilowatt elektrického výkonu. To je v porovnaní s klasickým AI dátovým centrom zanedbateľné množstvo energie, no na experiment postačuje. Najväčším obmedzením bude práve teplo: Google má podľa reportáže spúšťať výpočty približne na 15 minút a potom čipy vypnúť, aby sa chladiaci systém stihol zbaviť nahromadeného tepla. Firma má na TPU skúšať aj modely Gemini, no samotná misia je predovšetkým testom hardvéru a nie ukážkou praktickej AI služby z obežnej dráhy.
Dôvod, prečo sa Google o takúto komplikovanú infraštruktúru vôbec zaujíma, je energia. AI dátové centrá spotrebúvajú čoraz viac elektriny a výstavba nových kapacít naráža na dostupnosť siete, povoľovacie procesy aj lokálny odpor. Na nízkej obežnej dráhe môžu solárne panely podľa Googlu získať až osemnásobne viac využiteľnej slnečnej energie než v niektorých pozemských podmienkach. Dlhodobou predstavou Project Suncatcher je preto vytvorenie väčších zoskupení satelitov, ktoré by boli prepojené vysokorýchlostnými laserovými spojmi a spoločne by vykonávali veľké AI úlohy.
Od takéhoto systému je však Google stále veľmi ďaleko. Prvý satelit má iba zodpovedať základnú otázku: či je súčasný AI hardvér schopný vo vesmíre vôbec dlhodobo prežiť a pracovať. Ak test odhalí problémy s radiáciou, prehrievaním alebo spoľahlivosťou čipov, Google bude musieť hardvér alebo celý koncept zásadne upraviť. Firma zároveň stále počíta s ďalšími experimentmi v roku 2027 a sama Project Suncatcher označuje za dlhodobý výskumný „moonshot“, nie produkt pripravený na komerčné nasadenie.
Ars Technica uvádza presný dátum štartu 1. októbra 2026, zatiaľ čo Google vo svojom oficiálnom oznámení používa opatrnejšiu formuláciu o pripravovanej misii Transporter-18 a skorom štarte. Preto je vhodné presný dátum chápať ako aktuálny plán misie, ktorý sa pri raketových štartoch ešte môže meniť. Podstatná novinka je však potvrdená: projekt, ktorý bol doteraz prevažne laboratórnym experimentom a víziou budúcnosti, prvýkrát dostane skutočný hardvér na obežnú dráhu.
Project Suncatcher tak zatiaľ nie je „vesmírnym dátovým centrom Google“. Je to prvá malá skúška toho, či by takýto koncept mohol byť technicky možný. Ak sa však experiment podarí, Google získa dáta, ktoré budú rozhodovať o tom, či sa budúce AI dátové centrá budovať iba na Zemi, alebo sa časť výpočtovej infraštruktúry jedného dňa skutočne presunie nad naše hlavy.