Posledná etapa plavby
Waratah bola osobná a nákladná loď na trase medzi Austráliou a Európou. Na poslednej ceste zastavila v Durbane, odkiaľ 26. júla 1909 pokračovala smerom ku Kapskému Mestu. Na palube bolo podľa bežne uvádzaného počtu 211 ľudí: 92 cestujúcich a 119 členov posádky. Medzi nimi boli aj Agnes Hayová a jej dcéra Helen, ktorých príbeh pripomína Štátna knižnica Južnej Austrálie vo svojich zbierkach. [1][2]
Podľa výskumnej štúdie o strate Waratahu loď naposledy spoľahlivo identifikovala 27. júla ráno posádka parníka Clan Macintyre pri juhoafrickom pobreží neďaleko Port St Johns. Tento údaj je dôležitý, pretože oddeľuje potvrdené stretnutie od ďalších hlásení, pri ktorých totožnosť pozorovaného plavidla nebola istá. Počasie sa v oblasti zhoršovalo a lode sa stretli so silným vetrom a rozbúreným morom. [2]
Waratah mala doraziť do Kapského Mesta 29. júla, ale nepriplávala. Spočiatku sa zvažovalo aj to, že loď zostala po poruche unášaná na mori. Nasledovalo pátranie, ktoré však neprinieslo potvrdený nález plavidla ani ľudí z jeho paluby. Hľadanie pokrývalo rozsiahlu oblasť a pokračovalo aj po tom, čo sa začali objavovať rôzne vysvetlenia zmiznutia. [1]
Správy z mora a otázky vyšetrovania
K nejasným stopám patrí správa kapitána lode Harlow, ktorý 27. júla videl v diaľke dym a svetlá parníka podobnej veľkosti. Podľa opisu nasledovali jasné záblesky. Hoci pozorovanie vyvolávalo dohady, Štátna knižnica Južnej Austrálie ho označuje za nepotvrdené. Nedá sa teda bezpečne tvrdiť, že išlo o Waratah, ani z neho zostaviť istý priebeh jej posledných chvíľ. [1]
Vyšetrovanie sa zaoberalo aj vlastnosťami samotnej lode. Jeden z cestujúcich, inžinier Claude Sawyer, vystúpil v Durbane a neskôr vypovedal o obavách z nakláňania a kolísania plavidla. Takéto svedectvo je dôležité pre skúmanie možných problémov so stabilitou. Samo však neurčuje príčinu straty: vyšetrovateľom chýbala loď, jej presná poloha aj výpoveď ľudí, ktorí na nej zostali. [1]
Štátna knižnica uvádza, že vyšetrovací súd dospel k záveru, podľa ktorého sa parník potopil počas silnej búrky. Neskoršie úvahy skúmali viacero možností vrátane problémov so stabilitou, poškodenia vlnou či poruchy. Pri každej z nich zostáva podstatná hranica: bez spoľahlivo identifikovaného vraku a priamych dôkazov nemožno presne určiť, čo sa na palube pokazilo ako prvé a aký bol sled udalostí. [1]
More, ktoré odpoveď nevydalo
Štúdia uverejnená v Journal of Maritime Archaeology skúmala súvislosť medzi námornou trasou, podmienkami mora a stratou plavidla. Zvažuje možnosť rýchlej katastrofy; autori ju uvádzajú ako pravdepodobné vysvetlenie, nie ako priamo zdokumentovaný priebeh nehody. Táto opatrnosť je pri Waratahu namieste. Počasie aj správanie lode mohli zohrať úlohu, ale presná odpoveď stále závisí od dôkazov, ktoré sa doteraz nepodarilo spoľahlivo získať. [2]
Za technickými otázkami zostáva 211 ľudských osudov. Waratah nebola len loďou v zozname nezvestných plavidiel: viezla cestujúcich na dlhej ceste a posádku, ktorá mala dopraviť ľudí aj náklad do ďalšieho prístavu. Známy je jej odchod z Durbanu a posledné spoľahlivé pozorovanie. Čo presne nasledovalo, zostáva otvorené — spolu s otázkou, kde sa nachádzajú jej pozostatky. [1][2]